Postrehy z Indie

Tu budú nasledovať nesúvislé postrehy z mojej cesty do Indie.

* Neštipľavé jedlo takmer nenájdete. Po pár dňoch sa mi už zdá, že si ústa na korenie zvykajú, ale opačný koniec si stále nezvykol...

* Indické pouličné jedlo ma moc nenadchlo. Keď to porovnám so záplavou chutí a vôní, ktorú predávajú Arabi v pouličných stánkoch v Jeruzaleme, tak tuto som zatiaľ našiel len (kde-tu) stánky so všelijakými sendvičmi a koláčikmi, z ktorých mnohé vyzerajú tak, že obsahujú viac salmonely ako chleba. Dal som si jeden taký najbezpečnejšie vyzerajúci, nič mi z neho naštastie nebolo, ale ani chuťový zážitok sa nedostavil.

* Napriek tomu miestna kuchyňa vie byť dobrá, ale treba na to veľký stôl, kde vám rozložia hromadu misiek so všelijakými omáčkami, do ktorých sa namáča chlieb, ktorý je podobný arabskému chlebu, ale nie je to úplne to isté. Asi 70% Indov sú vraj laktovegetariáni (jedia aj mliečne výrobky), a tomu zodpovedá aj strava. Narozdiel od našich končín sa tu dá naozaj dobre najesť aj bez mäsa, ani vyprážaný syr tu vegetarián jesť nemusí. :) Napriek tomu ma indická kuchyňa očarila asi najmenej ako sa dá (a to som človek, ktorý má veľmi rád kulinárske experimenty), a už sa neviem dočkať stravy, pri ktorej nemusím po pár lyžičkách hneď zalievať ústa vodou.

* Už dvakrát som sa mierne strápnil v hotelovej reštaurácii. Raz som sa sťažoval čašníkovi, že niekto asi omylom nakorenil a nasolil ovocie, ale on ma ubezpečil, že to bolo schválne. Toto nech vám je na výstrahu: keď uvidíte niečím posypané ovocie, nie je to bohužiaľ škorica, ale pálivé čierne korenie. No a druhýkrát mi (iný čašník) sám od seba doniesol dva kúsky nejakého zeleného dezertu. Jeden kúsok som okamžite zhltol (ani som sa naň nepozrel) a potom som si všimol, že na druhom kúsku sú stopy niečoho, čo vyzeralo ako tenký alobal alebo staniol. Nešlo to dať ľahko dolu, tak som ho zase zavolal a povedal som mu, že to asi niekto neporiadne odbalil. On chudák mi vysvetlil, že je to ozdobná ale jedlá fólia, a doniesol mi ešte ukázať celú tácku takých dezertov, nech vidím, že je to na každom.

* Indovia si vás vždy všimnú. Buď chcú pomôcť, alebo otravujú kvôli peniazom a vedia byť strašne vlezlí, jeden sa na mňa zavesil asi na 5 minút a nemohol som sa ho striasť. Človek normálne cíti úľavu a chuť sa porozprávať pri každom (zriedkavom) pohľade na každého cudzinca, či už Západniara alebo hoci aj Japonca.

* Bez akéhokoľvek rasizmu hovorím, že som v Indoch spoznal našich čiernych spoluobčanov. Neschopnosť hodiť smeti do koša, neschopnosť čakať v rade atď, to hneď udrie do očí.

* Za 4 dni som ešte nevidel ani jedinú normálnu sanitku, ale za to som videl sanitku pre domácich zvieracích miláčikov (ale to bola zrejme náhoda)

* Okrem drahých hotelov je jediným čistým miestom celého Dílí metro (a možno ešte niektoré nákupné centrá, ale také nevyhľadávam). Je čisté, ale ani tam sa nezaprie indický chaos. Najhoršie je to v rade na lístky. Osoba, ktorá stojí za vami, do vás pri každom kroku vpred opätovne narazí. Odstup je cudzie slovo. Pri nastupovaní do metrovlaku sa Indovia ženú hlava-nehlava ako malé deti na voľné sedadlá. Ak vstáva človek vedľa vás, často si počas vstávania položí ruku na vaše koleno, aby sa mal o čo oprieť. Pre nás úplne nechutná predstava, pre nich normálka.

* Môj hotel aj firma sa nachádzajú na modernom a ešte nedostavanom predmestí Dílí, kde medzi modernými mrakodrapmi je len špina, prach a staveniská, a pobehujú tam túlavé zvieratá vrátanie diviakov. Moji indickí kolegovia ma ubezpečili, že to je škaredá tvár Indie a že India nie je celá taká. Tak som sa vybral do centra mesta a zistil som, že mali pravdu, naozaj je to tam úplne iné: moderné stavby chýbajú :D

* Výpadky elektriny sú na dennom poriadku. Našťastie hotel, firma aj metro má dobré záložné zdroje, ale aj tam aspoň zhasne svetlo.

* Vidno tu na každom kroku rodičov s deťmi, ale veru ani jeden kočík. S kočíkom by ste sa totiž ďaleko nedostali. Napríklad aj pri prechádzaní cez cestu (na prechode!) je treba v strede medzi jazdnými pruhmi prekročiť miestami až pol metra vysoký schod.

* V samom centre Dílí ma po východe z metra privítal túlavý pes s uloveným potkanom v papuli. Všetky stĺpy všade kde som pozrel boli omietnuté hovnami, neviem či od psov alebo od Indov, ale pravdepodobne od oboch týchto druhov zvierat. :)

* Navzdory rečiam som zatiaľ nemal tráviace ťažkosti (Delhi belly). A to napriek tomu, že obedy jedávam ich typické jedlo pracujúcich v typickej lacnej reštaurácii spolu s kolegami. Pripisujem to pravidelnej prevencii v podobe slivovice.

* Pri vstupe do pevnosti Red Fort sú dve pokladne. Jedna pre Indov a jedna pre cudzincov. (Naozaj je to tam takto napísané!) Cudzinci samozrejme platia viac. Bohužiaľ záchody sú len jedny a asi najodpornejšie aké som kedy videl. Vedel som že v Indii je chudoba a špina, ale nečakal som niečo tak hnusné pri pamiatke, ktorá je zapísaná v UNESCO a chodia tam davy turistov.

* Aspoň raz som sa cítil ako doma. Na stanici metra boli 4 pokladne, z toho dve otvorené, a pred každou z nich čakalo asi 50 ľudí (to je normálny stav mimo špičky). Miestni išli klopať na tie dve zavreté pokladne a dožadovali sa otvorenia, na čo im prítomný zamestnanec s úplnou ignoráciu ukázal, že sa majú postaviť do druhého radu. Samozrejme, neďaleký automat na lístky bol pokazený. Skrátka, ako doma :)

* Na omši v miestnej katedrále bola pekná atmosféra. Hrali tam moderné piesne (v angličtine) a každá z nich mala na pozadí disco rytmy. U nás by to asi neprešlo, ale mne sa to páčilo. No a na znamenie pokoja sa nepodáva ruka, ale len sa ľudia vzájomne takým typickým ázijským spôsobom ukláňajú.

* Jazdenie autom v Indii je kapitola sama o sebe. Našťastie som nemusel šoférovať, ale aj ako pasažier som videl svoje. Katastrofálne cesty, hustá premávka, žiadne dopravné značky ani jazdné pruhy. Autá a motorky sa pred semafórom radia vedľa seba ako tetris, kto sa kam vopchá. Konštatné trúbenie, kravy a žobráci na ceste, cyklisti v protismere atď. Logickým dôsledkom sú dosť časté nehody. Ale jedno tu predsa chýba: agresivita za volantom. Tá NEEXISTUJE. V takej preplnenej krajine si Indovia odmalička dobre uvedomujú, že nie sú sami na svete. Ak sa autu strčí do cesty iné auto, chodec alebo cyklista, nikto sa necíti urazený, že mu niekto zobral jeho sväté právo na rýchlu a nerušenú jazdu (ako to často býva u nás, hlavne na diaľniciach). Pekne spomalí a obehne ho ak sa dá. To konštantné trúbenie nie je znakom nervozity a agresivity (ako je tomu u nás), ale je úplne pokojným upozorňovaním na seba a svoje zámery, napríklad počas predbiehania iného auta.

* Väčšina nákladných áut má na sebe nápis "HORN OK PLEASE", ktorým prosia predbiehajúce autá, aby trúbili. Prečo? Lebo tu nie je zvykom pozerať sa do zrkadla a za seba počas zmeny pruhov. Proste klaksón a hneď točím volantom. Každý má pozerať výlučne pred seba, to je nepísané pravidlo v Indii, strašne odlišné od našich pravidiel. Ak nejaké auto predbieha, musí trúbiť, aby o ňom predbiehaný vedel a nevytlačil ho z cesty pri prípadnom úhybnom manévri.

* O Indii všetci hovoria, že je strašne rôznorodá: každá dedina môže mať iný vzhľad a zvyky. O jedle a doprave platí to isté. To, čo zažívam tu, platí pre Dílí, ale nemusí platiť inde. (Aj keď tej špiny sa asi nezbavíte nikde v Indii.)

* Keď už som toľko poohováral miestne obyvateľstvo, tak musím povedať aj to, že väčšina Indov je milá a priateľská (moji kolegovia určite), ale hlavne sú to ľudia, ktorí tvrdo pracujú a často za podmienok, aké by sme my nestrpeli.