Camino de Santiago vo dvojici

Už uplynul takmer presne rok odkedy sa v hlave mojej snúbenice (vtedy ešte nebola snúbenicou) zrodila myšlienka vydať sa na pešiu púť do Santiaga de Compostela, a takmer presne 5 mesiacov, odkedy sme sa z tejto púte vrátili. Konečne teraz som sa dostal k spísaniu všetkých dojmov, ale aspoň sa to stihlo uležať. Tento text by chcel byť užitočný všetkým, ktorí sa rozhodnú podobnú púť absolvovať.

Na úvod asi to najdôležitejšie: cena. My sme strávili v Španielsku 28 dní a minuli sme tam €350 na jedlo, ubytovanie, nejaké vstupy do katedrál a zopár suvenírov. Je to možno dosť, ale menej ako sme čakali. Navyše sme nijak extrémne nešetrili a ešte sme aj 5x jedli v reštaurácii. (Reštaurácie sú v Španielsku na západoeurópske pomery extrémne lacné, ak si dáte denné menu - aj cez víkend - zaplatíte  €7-10 a budete mať problém to dojesť.) Navyše som ešte minul €70 na dopravu vlakmi po Španielsku a €110 stála letenka Viedeň - Barcelona. Na vlakoch som veľa ušetril, pretože som objednával cez internet presne v období, keď mali akciovú cenu, inak by som silne preplatil. Letenka bola relatívne drahá, ale pokiaľ chcete cestovať do Španielska v lete, tak zabudnite na lacné letenky. Ani keby ste kupovali rok vopred. Španielsko je proste letná turistická destinácia a za letenku si veľa zaplatíte vždy, aj s Ryanairom. Ak by ste chceli putovať niekedy na jar, môžete na letenke významne uštetriť.

Asi každého nádejného pútnika zaujíma, kde bude spať. Čaro putovania je čiastočne práve v tom, že to nikdy presne neviete vopred a rozdiely cene aj kvalite bývajú obrovské. Masňáci, ktorí putujú len posledných 100 km pred Santiagom (a tých je možno 80% všetkých pútnikov), si ubytovanie rezervujú vopred, batohy si nechávajú voziť taxíkom a podobné zverstvá. My sme do ničoho takého nechceli skĺznuť a neľutovali sme. Cena pútnických ubytovní (albergues) bola v roku 2010 najčastejšie €5. Hneď prvú noc sme spali v meste Santo Domingo de la Calzada. Tamojšia ubytovňa bola obrovská a v nej množstvo ubolených pútnikov s mokvajúcimi otlakmi na nohách, čo nám teda nepridávalo na odvahe. Ale nám sa podobné problémy vyhli. Na trase sa nachádza len málo ubytovní, ktoré sú za celkom dobrovoľný príspevok. Taká bola napr. cirkevná ubytovňa v meste Burgos (najlepšia ubytovňa vôbec), ktorú určite všetkým odporúčam. Čaká vás francúzska kuchyňa a večerné taizé spevy. Väčšina ubytovní však vyberá pevný poplatok. Súkromné ubytovne môžu vyberať viac ako obecné, napríklad ak majú bazén, prístup na internet alebo sa nachádzajú v Galícii (záverečná časť). Okrem toho ešte mnohé ubytovne sú prevádzkované tzv. svätojakubskými spolkami, čo sú združenia laických dobrovoľníkov z celého sveta, ktorí sa striedajú ako správcovia týchto ubytovní. Jedine súkromné ubytovne v Galícii prijímajú rezervácie (a bez rezervácie nemáte v nich šancu), ostatné ubytovne fungujú na princípe "kto prv príde, ten prv melie". My sme až do mesta Triacastela nemali žiadny problém s ubytovaním, ale potom už sme museli o miesto súťažiť. Viackrát sme sa tesne zmestili do ubytovne ako jedni z posledných, a raz v meste Arzúa (posledná etapa pred Santiagom), sme nemohli nájsť už vôbec žiadne miesto na spanie, iba po dlhom blúdení nás poslali do športovej haly. Ale bola to len výhoda, pretože sme ušetrili a komfort na žinenkách bol porovnateľný. :)

Ak ste rovnako ako ja nezvyknutí na nepriateľské prostredie hlučného internátu, asi bude pre vás spanie v albergue silným šokom. Je v zásade nemožné nájsť ubytovňu, kde by nikto nechrápal. Ak spíte vo veľkej miestnosti so 40 ďalšími pútnikmi, pravdepodobnosť chrápačov je 100%. Ak ste v malej miestnosti len štyria, pravdepodobnosť chrápača je oveľa nižšia, ale ak ho trafíte, utrpenie bude o to väčšie, pretože sa všetko bude lepšie ozývať. Okrem chrápačov vám v Španielsku hrozí všadeprítomná fiesta. Je to krásne, že sa ľudia celú noc hlučne zabávajú (koncerty, ohňostroje, delové salvy...), ale vy predsa máte 30 km v nohách, je polnoc, a o 5:00 vyrážate na ďalšiu etapu. U miestnych moc pochopenia nenájdete. A hrozí to nielen vo veľkých mestách, ale aj v maličkých. Okolo 2000 obyvateľov je už reálna hrozba bujarej fiesty. Určite sa dobre zásobte štupľami do uší a pevnými nervami.

Ubytovne v sebe tiež môžu schovávať jednu veľkú nepríjemnosť: ploštice. Sú to maličké parazity žijúce v matracoch alebo oblečení, a živiace sa ľudskou krvou. Vedia sa dobre ukryť a je ťažké sa ich zbaviť. Ak sa v noci zobudíte na to, že vás niečo hryzie, máte o zábavu postarané. Zbaviť sa ich dá jedine opraním všetkých podozrivých vecí v teplote nad 46 °C, potom skapú. Bohužiaľ takú práčku v Španielsku len tak nenájdete. Znie to ako vtip, ale to, čo majú v ubytovniach, zohrieva vodu len na 30 °C alebo perie v úplne studenej. Informujte sa na výskyt ploštíc (španielsky "chinchos") a ubytovniam so zlou povesťou sa oblúkom vyhnite! Pozitívna správa je, že ploštice sa nezavŕtajú do človeka ani neprenášajú žiadne choroby. Na druhej strane prežijú bez potravy dlhé roky až desaťročia (!), takže sa vám nepodarí ich vyhladovať, a doma vám môžu z vecí vyliezť a obsadiť nové teritórium.

Nemenej dôležité pre úspešnú púť je jedlo. Španielska kuchyňa bola pre moje chuťové poháriky úplným sviatkom (fiestou), ale chúďatko Pavla trpela. Celková stravovacia infraštruktúra je šitá na mieru skôr bohatým západniarom, ktorým sa nechce variť. Preto určite všade nájdete bar, kde dobre varia. Lenže pre nás je to stále dosť drahé. Do poslednej chvíle pred odletom sme uvažovali, či vziať ešus a varič. (Plynovú bombu sme kúpili až v Barcelone, to sa nesmie brať do lietadla.) Napokon sme oboje vzali z obavy, že bude bitka o šporáky. Nič také sa nestalo, varili sme si často úplne sami. Ale poslúžilo nám to v prípadoch, kedy ubytovňa nemala žiadnu kuchyňu; alebo mala vynovenú, lenže totálne prázdnu a nevybavenú (vitajte v Španielsku!). Rozhodne si ho zoberte, ak nechcete prežiť mesiac na suchých chleboch. Aj tak to ale bolo s varením komplikované. Obchody v malých dedinách sú zle zásobované (len saláma a cestoviny), skoro všetko poobede zatvára na siestu, prípadne vám v ubytovni nedovolia variť (to sa nám stalo v Leóne), alebo je nedeľa a všetko je zatvorené. :) Napriek tomu sa Pavle podarilo vykúzliť niektoré gurmánske skvosty, na ktoré si pamätám doteraz. Pozor ale na to, že chlieb je drahý (ostatné potraviny ani moc nie) a vydrží len krátko. Naopak španielske víno je (relatívne) lacné a veľmi (absolútne) dobré.

Samotné putovanie sa nám osvedčilo začínať každý deň veľmi skoro, budíček sme si dávali medzi 5:00 a 5:30, kedy bola ešte úplná tma a vo vnútrozemí Španielska aj veľká zima okolo 7 - 10 °C. Cez deň teplota rýchlo stúpala až v 30 °C. Putovali sme zhruba do 14:00, vtedy je v Španielsku poludnie (podľa slnka) a teplota sa už nedá vydržať, najvyšší čas zaliezť. Po príchode do cieľovej ubytovne sme sa osprchovali, oprali si veci (boli suché do 5 minút), nakúpili jedlo na obed, večeru a následné raňajky a najedli sa. Na druhý deň sme potom mohli zas takmer bez jedla vyraziť. Ak sme vedeli, že obchod bude v cieli akurát zavretý, nakúpili sme už v nejakej predchádzajúcej dedine, v tomto je dobrý sprievodca neoceniteľný. Čo sa týka vody, tak o tú sa skutočne nemusíte báť. V každom meste, každej dedine (a niekde aj medzi nimi) sú pitné fontány alebo verejné kohútiky s vodou. Piť síce v takom suchom vzduchu treba veľa, ale vodné zdroje sú veľmi často.

Možno trochu sklamaní budú tí, ktorí sa chcú intenzívne duchovne vyžiť. Väčšina pútnikov totiž nechyruje o žiadnej duchovnej motivácii a tomu zodpovedá aj atmosféra väčšiny ubytovní. Zo začiatku sme trafili skoro každý večer omšu, ale neskôr už len zriedka, raz ani v nedeľu žiadna nebola. (To sme akurát spali v takej ubytovni mimo civilizácie, v zrušenom polozrúcanom kostole.) Hlavne sa väčšina pútnikov vyžíva v krčmách, ktoré teda nie je problém nájsť. Ale podstatné je aj tak to, čo prežíva človek vnútri, takže vás nemusia ostatní trápiť. Po príchode do Santiaga aj tak zistíte, že nepomerne viac ako všetkých pútnikov je tam obyčajných cestovateľov, ktorí prileteli lietadlom priamo do Santiaga. A s nimi sa delíte o miesto v rade do katedrály. Ak vám teda ide o čaro z cieľa cesty, budete možno sklamaní. Ak si chcete vychutnať dlhé putovanie so všetkým, čo k tomu patrí, budete nadšení.

My sme putovanie využili ako test nášho vzťahu. Ešte pred odletom sme si mysleli, že budeme putovať raz spolu, raz od seba, raz každý v rozhovore s niekým iným, atď. Ale skutočnosť bola taká, že sme putovali stále spolu, okrem jednej polhodinky, kedy sme sa rozdelili na iné cesty vedúce k tomu istému cieľu. Ono sa to ani moc nedá inak, buď je ľudí primálo alebo priveľa, a počas pochodu sa nedá len tak s niekým socializovať. Na to je priestor v ubytovniach, ale záleží na unavenosti. Museli sme tráviť spolu obrovské množstvo času, čo silne zakceleruje každý vzťah. Za mesiac sme prežili viac ako normálne za šesť. Najhoršie bolo zladiť zvyky týkajúce sa ranného vstávania. Keď sa nám toto podarilo, zvyšok už bol v pohode. Ak si chcete overiť, či je niekto tým alebo tou pravou pre vás, zistíte to najlepšie na rozhľahlých pláňach Kastílie alebo v upršaných eukalyptových lesoch Galície. V prípade ďalších otázok píšte. :)

Na záver predkladám zoznam vecí, ktoré nám na našom putovaní nesmierne pomohli a mnoho ľudí ich neberie:

• ruženec Pátra Pia
• sprievodca (kniha od Corduly Rabe)
• štuple do uší!!
• ešus, varič, lyžica, švajčiarsky nožík
• Fastum gel
• španielsky slovník